Prešiel rok a posledný augustový víkend patril opäť Barum rally. Obľúbená súťaž, ktorá každoročne spojí všetkých motoršportových fanúšikov, bola aj v tomto roku zaradená okrem Majstrovstiev Českej republiky aj do Majstrovstiev Európy. A odštartovala na nej aj naša česko-slovenská posádka Daniel Zpěvák – Zdenka Tamášová na Ignise S1600.
Každý, kto sa chce zúčastniť Barumky, si potrebuje zariadiť aspoň týždeň dovolenky, skvelých sponzorov a neuveriteľnú fyzickú a psychickú kondíciu. Po troch odjazdených pretekoch sa nám zdalo, žeby sme všetko z toho mohli mať, a tak sme sa na túto obľúbenú a slávnu českú rally prihlásili. Nebudem opisovať dlhé prípravy, to si vie hádam každý predstaviť, ale prejdem rovno k jadru.
Streda a štvrtok
„Ja ten Troják s tebou nejdem! Jedine ak pôjdeš na voľnobehu“, zahlásila som po stredajších zoznamovačkách Danovi. „Ale na voľnobehu do kopca nevyjdeme“, poznamenal s úsmevom môj jazdec. Aj keď si zo mňa robil srandu, tak som videla, že ten Troják nepadol ani jemu úplne do oka. Niežeby boli Semetín, Pindula alebo Maják o niečo jednoduchšie, ale tie sme aspoň trochu poznali… Obhliadky trate neboli teda celkom vtipné, a tak sme si ich okorenili pesničkami od Horkýže Slíže. ´Ja som malá Žužužu´ nám aspoň dobre zdvihla náladu.
Po zoznamovačkách nasledovalo technické preberanie. Kto v tomto čase náhodne prechádzal Zlínom, musel si myslieť, že ľudia sa zbláznili. Boli totiž všade. Okrem toho, že zaplnili všetky parkoviská v okolí technickej prebierky, pomaly sa pripravovali aj na nočné tréningy mestského okruhu. Áno, tréningy! SSS Zlín bola už pri obhliadke sérovými vozidlami naplnená fanúšikmi. Bolo vidieť, že ľudia Barumkou naozaj žijú.
Piatok
Máličko sme sa vyspali a v piatok ráno navštívili dielňu Sparrow. Na rade bol shakedown, na ktorom Dan spravil radosť niekoľkým sponzorom a kamarátom, keď ich previezol po trati v závodnom tempe. Radosť, ale len v úvodzovkách, spravil aj mechanikom, keď v poslednej jazde niečo trafil a pripravil im tak prácu na pár hodín. Našťastie sú veľmi šikovní, a tak nám auto stihli včas pripraviť. Krátko po shaku už nasledovalo predstavenie posádok na rampe. Toľko ľudí pokope som hádam ešte nevidela. Všetci čakali na svoje obľúbené posádky, zbierali podpisové kartičky a fotili nás ako veľké hviezdy. Potešila som sa niekoľkým slovenským kamarátom, ktorí nám prišli zaželať veľa šťastia. Medzitým som spomínala, ako som ešte pred dvomi rokmi stála pri rampe a v úlohe diváka snívala o tom, že tam raz budem stáť v kombinéze. Sen sa teda splnil a to až tak, že som skoro úplne zabudla na vyzdvihnutie jazdného výkazu. Našťastie Dan ma včas upozornil a od vtedy som sa už prestala rozplývať a začala konečne plne sústrediť na úlohu spolujazdca.
Pár hodín po štartovnej rampe nasledoval toľko ospevovaný mestský okruh. Ľudí neodradila ani tma a zima, práve naopak, stáli tam hlava na hlave a vytvárali neskutočnú atmosféru. Našu stratégiu sme pred štartom nepreberali, ale na oko sa mohlo zdať, že sme sa dohodli. SSS Zlín sme totiž nešli na čas, ale pre divákov. Vo vracákoch sme ťahali ručnú a dosiahnutý čas nás tak v triede 5 radil až na 14. miesto z 18 štartujúcich. Nebolo nám to však vôbec ľúto, pretože okruh sme si náramne užili. A hlavne sme vedeli, že máme pred sebou ešte dva náročné dni a poradie sa bude meniť.
Sobota
Druhou RS, teda prvou sobotnou, boli Biskupice. Na ten štart budem ešte dlho spomínať. Prvý kilometer bol totiž úplne rozbitý a auto po trati lietalo. Dan musel držať plyn na podlahe, aby nás to neodhodilo mimo trate. Mám pocit, že práve táto skúška sa vo výraznej miere podpísala na tom, že sme preteky nedojazdili. Ale o tom potom.
Po Biskupiciach prišli na rad Troják a Semetín. Fúúú… tak Troják nám dal obom poriadne zabrať. Zažili sme si na ňom výjazd mimo trate, ktorý sa vďaka záberom Eurosportu dostal až do sveta. Mali sme obrovské šťastie, že sme sa vrátili naspäť na trať. Po dojazde do cieľa sme však obaja bojovali. Danovi dala táto skúška poriadne fyzicky zabrať a ja som bola dehydrovaná. Takmer polhodinová prestávka nám teda skvele padla. Obaja sme sa dali dokopy a smerovali na Semetín. Jeho štart bol naozaj humorný. „3-2-1-štart“, stihla som dopovedať a pred auto nám skočil pán v oranžovej veste. Na trať hneď vyštartovala sanitka a my sme museli čakať. Po 20 minútach sme podpísali papier o zrušení rýchlostnej skúšky. Chvíľu na to nám však zahlásili, že máme štartovať. Vydať sa na trať po tak dlhej prestávke, bez zahriatych gúm a so zlým pocitom, že tam niekoho prejdeme, nebolo práve to najrozumnejšie. Navyše väčšina jazdcov za nami zahlásila, že bez nulky štartovať nebude. Čakali sme na rozhodnutie, až nám oznámili, že skúšku prejdeme voľným prejazdom. A boli sme teda naozaj radi. Ako prvé vozidlo sme počas celej jazdy trúbili. Diváci nemali totiž žiadne informácie a predpokladali, že rýchlostka je zrušená. Premiestňovali sa voľne po trati a odskakovali naozaj až vtedy, keď nás uvideli.
O nič lepšie nedopadol ani prvý prejazd Pindulou. Opäť sme začali odpočítavať a v tom nás prerušili. Aj táto rýchlostka bola zrušená. Po prejdení trate sme boli v podstate aj radi, pretože keď sme videli, ako sa trať po prejazde pár prvých áut zmenila, museli sme v rozpise urobiť viacero úprav. Z Pinduly sme smerovali do tankovačky. Cestou sme sa rozprávali o tom, aký šialený by bol Troják, keby na ňom popršalo. Sivé mraky totiž neveštili nič dobrého a to najmä preto, lebo sme nemali mokré gumy. Akoby sme to privolali. V tankovačke nás totiž „potešili“ hláškou ´strong rain´ na Trojáku. Našu situáciu to samozrejme nijako nezmenilo. Iné gumy sme nemali a stratégia bola jasná – dôjsť do cieľa. Takže žiadne zbytočné riskovanie. A tak sme Troják aj prešli. Úplne v pohode, opäť s menšími problémami na „našej“ lúke, ale zvládli sme to tentoraz bez chyby. Práve na tejto skúške sme zajazdili neuveriteľný 4. čas v triede, čo bol pre nás naozaj skvelý výsledok. Nasledujúci Semetín sme vypustili. Potrebovali sme ho zvládnuť a pripraviť sa na dve nočné skúšky.
V servise nám namontovali svetelnú rampu. Vonku sa pomaly zotmelo a pred nami boli Biskupice a Pindula. Biskupice sme prešli v podstate bez problémov. Musím však povedať, že som trochu nestíhala čítať. Dlho som nešla nočnú lesnú rýchlostku a chvíľu mi trvalo, až som sa dostala do správneho tempa. Po dojazde do cieľa nám povedali, že dnešná posledná skúška je kvôli divákom zrušená, čo nám na štarte potvrdili. Do Otrokovic nás poslali obchádzkovou trasou. Po príjazde do servisu sme zistili, že na zrušenom Semetíne nám priradili čas Molly Taylor, ktorá štartovala z našej triedy ako posledná. Popri tom sme robili takmer o minútu lepšie časy ako ona. Vo výsledkoch sme tak padli za posádky, ktoré sme celý deň porážali a to so stratou, ktorú sme nemali šancu dotiahnuť. Keďže nám s týmto problémom nevedel nikto pomôcť, mali sme v pláne požiadať o zmenu prideleného času. To sa však už nepodarilo, pretože prišla smutná nedeľa.
Nedeľa
Druhý súťažný deň nezačal vôbec dobre. Od rána sa mi točila hlava a mala som problém sústrediť sa. Dúfala som, že to prejde a s Danom sme vyrazili na trať. Kolóna odstavených pretekárskych áut na štarte RS Maják predpovedala, že sa niečo opäť stalo. Po chvíli nám oznámili, že krížom cez trať stojí havarované auto, a tak aj túto skúšku absolvujeme voľným prejazdom. Opäť sme v rozpise urobili niekoľko zmien, ale tie už boli zbytočné. Po prejazde Majákom sme z pretekov predčasne odstúpili. Môj organizmus bol totiž proti tomu, aby som mohla v aute ďalej sedieť a diktovať rozpis. Aj keď som neustále sledovala čas a dúfala, že sa ešte pohneme o kúsok ďalej, nepodarilo sa. Dan sa mi snažil pomôcť, ale napokon bol nútený zavolať záchranku. V domnienke, že sa jedná o preťaženie organizmu a únavu, mi napojili infúziu a zaviezli ma do servisu. Neskutočne ma to mrzelo. V hlave som si premietala, koľko úsilia, času a peňazí tie preteky stáli a my sme sa nedostali ani na Danovu domácu skúšku, kde ho čakala celá fanúšikovská základňa. Bola to obrovská škoda, pretože konečne všetko nádherne fungovalo – bezproblémové auto, skvelý jazdec, krásne preteky a úžasná atmosféra. Chcem sa veľmi pekne poďakovať Danovi, mechanikom a mojim náhradným česko-slovenským rodičom, že sa o mňa postarali. Boli to neuveriteľné preteky, na ktorých sme sa veľa nového naučili a dúfam, že neboli posledné.
Prešli dni, dokonca už aj týždne, a bolesť ešte stále neprestala. Pre tých, ktorí sa zaujímajú, čo sa napokon stalo, môžem prezradiť toľko, že na vine je napokon zaseknutá chrbtica. Moje zdravotné problémy prevzal do svojich rúk úžasný doktor, ktorý sa rozhodol, že ma vráti opäť na trať a úprimne mu za to ďakujem.
