Náš tretí splnený WRC sen

0
43
Rally Finland sa zapísala do našej knihy zážitkov z WRC ako v tretia v poradí. V postate sa nám už tretí rok podarilo dodržať plány, ktoré sme si dali v roku 2016. Chceli sme postupovať od najjednoduchšej súťaže po tie náročnejšie. Takže sme navštívili dostupné Nemecko, menej dostupnú Sardíniu a najmenej pre nás dostupné Fínsko. Bolo to náročné, ale v hlavách máme neskutočné množstvo zážitkov.

Jedno, v čom sa všetci štyria zhodneme, je cesta. Dlhá a neskutočne náročná cesta cez Poľsko, Lotyšsko, Litvu a Estónsko až do Fínska. V aute sme boli len dvaja šoféri a po celom dni sme mali dosť veľké problémy šoférovať aj v noci. Najhoršie bolo Poľsko. Prechod cez neho trval 12 hodín a to cestou tam i späť. Po dlhom šoférovaní sme nastúpili na trajekt, na ktorom sme zaspali v priebehu dvoch sekúnd a po dvoch hodinách spánku sme pokračovali v ceste do Jyvaskyly.

Poďme sa ale pozrieť na Rally Finland. Prvým zážitkom bol samozrejme servis a veľké riaditeľstvo, všetko to zaberalo obrovskú plochu. Parkovanie pre press a riaditeľstvo bolo na krytom poschodovom parkovisku, čo sa nám veľmi páčilo. Keďže už ale v budúcnosti nedostanem akreditáciu, už ho viackrát zvnútra neuvidíme. Celé servisné parkovisko bolo trochu divne ohradené a každý vchod osobitne strážený, takže sa tam naozaj nemohol dostať hocikto. Takmer ani ľudia nevedeli kadiaľ vlastne môžu prejsť. Veľmi nás zaujalo kryté parkovisko pre wrc2, toto bolo skvele vymyslené.

Celkovo servis bol aj dobre značený s množstvom predajných stánkov s nápojmi, jedlom aj oblečením. V Toyote mali špičkovo vymyslenú reklamu vo forme papierových prílb, ktoré boli fakt úžasné a deťom sa to veľmi páčilo. Navyše rozdávali aj vlajky či podsedáky. Vlajky sa neskôr rozhodli rozdávať aj v Citroene, ale v ostatných tímoch sme žiadnu propagáciu nevideli. Hyundai bol tradične zatvorený širokej verejnosti a Ford sa zdal byť navonok otvorený, ale dnu ste sa dostať nevedeli. Keďže sme mali dosť veľa času, zašli sme sa jemne „oprášiť“ vodou a opáliť na neďalekú sídliskovú pláž. Voda bola naozaj veľmi príjemná.

Večer nastal dosť veľký problém s označením, pretože program pre divákov vyšiel až v deň, keď sme plávali do Fínska. Nevedeli sme si teda dopredu nič plánovať, a tak sme len dúfali, že niekam už zalezieme. Napokon sme skončili v normálnom kempe, kde sme si za pľac na kempovanie zaplatili pekných 15 eur na hlavu. Tak ale mali sme aspoň sprchu, WC a kľud. Ráno už nasledoval shake, prvé kamienky a prach. Ale stále to nebolo tak zlé ako na Sardínii, kde sme spoznali novú šotolinovú farbu. Prvú RS sme vynechali kvôli obrovskému návalu ľudí. Chceli sme si radšej nájsť miesto pre stanovanie, a tak sme sa vybrali po trati. Tam sme zistili, že na trati žiadne miesto nenájdeme, lebo tento terén proste nie je na stanovanie vôbec určený. Nos náš zaviedol na divácke miesto, kde nasledovalo ďalšie prekvapko vo forme vstupného na lúku. Fajn, 20 eur za celé auto. Ale bez vody, bez elektriky, s dvomi WC pre asi 500 áut a karavanov. Trochu divné, ale tak fajn, čo nám ostávalo. Bavili sme sa aspoň na tom, že o 23.hodine večer bolo ešte stále vidno. A samozrejme aj ráno o tej piatej-šiestej, keď sme vstávali.

Prvú ozajstnú skúšku sme absolvovali na parádnom padáku v lese, kde sme stretli aj príjemných českých fanúšikov. Tak sme popozerali, posedeli a putovali naspäť k nášmu autu, aby sme mohli prejsť do servisu do media zóny. Toto je vždy jeden z najlepších okamihov a doteraz mi je ľúto, že na Sardínii sme túto časť vynechali. Vidieť všetky posádky takto krásne zblízka, tiež ich autá a pocity po dojazdení do cieľa je paráda. Časť tejto prestávky robili len rozhovory, fotili sa, jedli a pripravovali svoje vozidlá do servisu. Táto zóna je prístupná komukoľvek a je trochu škoda, že je oplotená a určená ozaj len pre novinárov.

Ďalej sme putovali na skok. V programe sme si k nemu našli cestičku a vďaka nálepke Media sme sa dostali aj dosť blízko k trati, takže sme nemuseli toľko veľa šľapať. A tento skok bol ozaj paráda. Poniektorí jazdci ho neriešili, ale iní si ho neskutočne užili a my spoločne s nimi. Aspoň takto na oko alebo cez foťák. Potom sme už pokračovali k ďalšiemu nádejnému „ubytovaniu“, ktoré sme mali vybraté už v predstihu. Čakala nás však len ďalšia platená lúka v rovnakom stave ako predtým.

V sobotu ráno sme boli ale v oboch prejazdoch dosť blízko trate. Videli sme prílet z lesa, tiahlu ľavú zákrutu a slávne pravé odbočenie v dedine, ktorej meno si už nepamätám. Na druhý prejazd sme sa šli pozrieť ďalej, až sme natrafili na krásne mieste v lese, kde bolo vidno príjazd s víriacim sa prachom. Odjazd sme potom cítili na vlastnej koži… a to nie vo forme zimomraviek, ale letiacich kameňov a neskutočného prachu. Nuž ale, veď sme na WRC, tak si to poriadne užime.

Bolo jasné, že po tomto zážitku budeme potrebovať sprchu. Mali sme sa presúvať opačným smerom k našej poslednej skúške a po ceste hľadať nejaké možnosti umytia. Na benzínke sme napokon natrafili na mladých Fínov, ktorí nás ťahali do jazera. Ani nás nemuseli dlho presviedčať a už sme boli v ňom. Vyzeralo to ako jediná šanca na umytie sa a treba uznať, že to bol v tej chvíli ozaj perfektný nápad i zážitok.

Najväčšie prekvapko nás čakalo na parkovisku pred RS Ruuhimaki, kde sme chceli prenocovať. Zaplatili sme si už tradičný poplatok a verili, že na parkovisku určenom na kempovanie bude aj zelená plocha, kde ukotvíme stany a aspoň približne pohodlne zaspíme. Avšak mýlili sme sa. Aj keď panie nám dobre nerozumeli, naše ideme preč, vráťte nám peniaze našťastie pochopili. O kúsok späť bola totiž benzinka, ktorá bola tiež zaznačená ako nočné spanie, samozrejme platené. Našťastie sa nám podarilo prísť včas na to, aby sme si obsadili posledné miestečka na zelenej ploche a mohli pokojne prenocovať. Predtým sme však objavili parádnu húsenkovú dráhu, ktorú sme si museli odskúšať. Fuu to boli pocity, ale zvládli sme to a boli nabudení na rannú skúšku.

Plán bol jasný. Hýbať sa v okolí cieľa a po prejazde najrýchlejších sa presunúť na k vyhlasovaniu výsledkov, ktoré sa na WRC koná vždy dvakrát. V cieli poslednej RS a tiež na cieľovej rampe. My sme chceli absolvovať ten cieľ a to sa nám aj podarilo. Predtým sme ale videli nádherné skoky v podaní Ostberga aj Neuvilla. A potom sme si už užili privítanie víťazov a slávnostnú ceremóniu. Fakt paráda.

Po takto skvele strávenom dni sme sa potrebovali dostať na trajekt. Už na tejto ceste sme sa museli striedať, lebo sme boli riadne unavení. V trajekte sme si hneď obsadili gauč, ktorý sme si obkukali pri ceste do Helsínk a zobudili sme sa tesne pred vystupovaním. Potom už nasledovala len opäť dlhá cesta, počas ktorej sme ani nestíhali vstrebať všetky zážitky. Únava bola totiž silnejšia. Stihli sme však jedno a to potvrdiť si cestu na ďalšie WRC, ktoré by sme mohli absolvovať budúci rok.

scoo