Posledná spoločná súťaž, posledné zvezenie vo Felicii, posledná rally v tomto roku. Toľko smutných okamžikov obsahuje tá prvá veta, že sme spolu s Vikim nemali inú možnosť, ako si tieto závody nejako „okoreniť. Poďme však pekne od začiatku. Už od vtedy, keď sme sa dozvedeli, že Rally Vsetín bola presunutá na nedeľu 21.10., bolo jasné, že s ňou bude veľký problém. Viki mal totiž na ten termín už dlhšie dohodnuté niečo iné, a tak som sa zmierila s tým, že moju sezónu a celé navigovanie uzavreli smutné Jeseníky. Avšak napokon sa to predsa len podarilo. S menšími obmedzeniami, ale odštartovali sme aj na poslednom podujatí sprintrally v roku 2012.
Do Vsetína som dorazila už v piatok, no „svojho“ Vikiho som uvidela až v sobotu ráno na obhliadkach, odkiaľ mi opäť rýchlo zdrhol preč. Že musíme odštartovať bolo podľa mňa úplne jasné už dávno predtým, než sme sa dohadovali či ideme alebo nie. Dostali sme totiž pozvánku medzi VIP posádky, ktoré mali šancu prezentovať sa pod Vsetínskym zámkom. Je pravda, že som to takmer nestihla, lebo som trochu zle odhadla cestu zo Zlína, no to už bola len drobnosť. Veď vlastne celý víkend bol taký rýchly, uponáhľaný, tak táto situácia ma nemohla nijako vykoľajiť. Dokonca ani zastavenie políciou ma veľmi nevystrašilo. Alebo teda dobre, priznám sa, že vystrašilo, a dosť… bez papierov od auta a bez okuliarov nešoférujem v cudzom meste každý deň :-). Ale nejako mi to prešlo…
Prišla nedeľa ráno a s ňou bol samozrejme spojený aj príchod nervov a zvýšenie adrenalínu v krvi. Štartovať sme mali krátko po pol desiatej. Keďže Viki trval na tom, aby som si na Feliciu nalepila našu stránku Rally-Sports.sk, tak som tak s radosťou konečne urobila. Nasledoval výjazd zo servisu a hor sa na prvú rýchlostku. Už cestou na ňu sme sa dohodli, že sa ideme len povoziť a užiť si posledné spoločné závodné kilometre. „Bylo by pěkné rvát se o absolutní vítězství, ale tratě jsou tady zrádné a nám stačí body za páté místo ve třídě. Z přemíry snahy bychom snadno mohli udělat chybu a já se v autě nerad kutálím. Sezónu bych nerad končil druhým odstoupením za sebou,“ vysvetlil našu stratégiu Viki. Dobrú atmosféru nám trochu pokazila Olga Lounová, ktorej sa asi pokazilo auto a na štart prišla práve pred nás. Zdalo sa nám, že ju niekto najal, aby nám pokazila radosť z jazdy a navýšila dosiahnutý čas, ale nejako sme sa s tým napokon zmierili a vyžiadali si minútu navyše. V cieli sme sledovali porovnanie so Svobodom, ktorý štartoval v našej triede na kitovej Octavii. Celkom nás potešil o desať sekúnd lepší čas, aj keď sme šli v podstate na istotu.
Po prvej rýchlostke nastala tradičná výmena prilieb. Ešte ani na jednom preteku nám poriadne nefungovala komunikácia a rovnako tomu bolo aj tentoraz, tak sme to museli napraviť. Druhá skúška bola celkom v pohode, aj keď z Felicie sa opäť začali ozývať divné zvuky, ktoré sme naposledy počuli pred vypadnutím na Jeseníkoch. Tie vie najlepšie opísať jazdec: „Po najetí na širokou mě polilo horko. Zase to drnčí a cítím vibrace ve volantu. Spojka je nová, stejně jako v Jeseníkách. To nemůže být pravda. Chci to dovézt do cíle za každou cenu. Snažím se tedy omezit řazení rychlostí a používání spojky.“ Aj keď sme trochu zvoľnili tempo, po prvej sekcii sme sa mohli tešiť z druhého priebežného miesta, o čom sme ani nesnívali. Na rad prišiel servis, v ktorom chalani skontrolovali auto a prišli na to, že tam rezonoval výfuk o nápravu, čo znamenalo, že môžeme pokojne pokračovať ďalej. Ja som sa rozhodla ešte zájsť za Mirom s Danom. Potrebovala som sa prejsť a nasať čerstvý vzduch, no nikomu som nič nepovedala, len proste zmizla. Viki si medzitým myslel, že som mu ušla: „Nevím kde je spolujezdkyně, nevím, kdy máme odjet. Žeby se rozhodla skončit? Naštěstí ne. Přišla právě včas a ještě stihla nabudit mechaniky tak, že do tankovačky doběhli dřív, než jsme tam stihli přejet autem.“
Na rad prišla v poradí tretia, naša osudová rýchlostka, na ktorej sme toho zažili naozaj celkom dosť. Najprv veľká krízovka pri prelete cez horizont, keď som naozaj chvíľu ani nedýchala, no Viki to hravo zvládol a ja som ho za to musela pochváliť. Potom prišla stretávka so Svobodom zapichnutým v priekope a následne aj chyba pri radení z dvojky do trojky, keď tam omylom vošla jednotka. „Přišlo nečekané kopnutí při řazení a dopr… Hned mi to bylo jasné. Okamžitě jsem vyšlápl spojku a přeřadil za tři, ale další kilometr jsem pozorně poslouchal motor v očekávání velké rány. Kdyby to pomohlo, tak zastavím a nafackuju si, ale nezbývá než zkusit co materiál vydrží. Nejhorší je znovu se začít soustředit na rozpis“, vysvetlil Viki. Štvrtá RS bola veľmi rýchla. Aj keď sme v nej zajazdili čas len o dve sekundy lepší ako v prvom prejazde, zdalo sa mi, že ideme oveľa rýchlejšie a surovejšie. Dodáva opäť jazdec: „Auto vypadalo v pořádku, tak jsme se konečně dostali do tempa. Kolem Bystřičky jsme doslova letěli. Bylo to nádherné. V cíli mě pak překvapila Zdenčina otázka: „Kam si sa tak ponáhľal?“ Vím, že to bylo jen ze srandy, její úsměv při pohledu na výsledky byl nepřehlédnutelný.“ Keďže naša dohoda znela, že ideme na istotu, tak náš čas ma naozaj prekvapil. Niežeby mi to vadilo, práve naopak, len som nechápala stratégiu. Alebo som asi nepochopila čo pre Viktora znamená „na istotu“ :-). V poslednej skúške pred druhým servisom sme zajazdili opäť druhý najrýchlejší čas, čo nás stále držalo vpredu.
V servise však prišla studená sprcha a veľký pokles nálady. Dávid skontroloval auto a vyslovil záver, že Viki natoľko pretočil motor, že auto pravdepodobne až do cieľa nevydrží. Mali sme dve možnosti. Buď okamžite odstúpiť alebo riskovať úplné zničenie motora a prejsť zvyšné dve rýchlostky na prejazdovom režime. „Odstoupit z poslední soutěže se mi nechtělo. Věděl jsem, že jedeme líp, než potřebujeme a dvě rychlostky projeté volným tempem nám mohou zajistit potřebné body. Chtěl jsem bojovat až do cíle“, zdôvodnil naše rozhodnutie Viktor. Narýchlo sme teda ešte pozreli ako ďaleko sú za nami naši súperi. Nebolo to také zlé, na väčšinu sme mali celkom pekný náskok, nádej teda stále žila.
Šiestu RS sme prešli s veľkou stratou, keď sme sa radšej kochali prírodou a v späťákoch sledovali, či nás nikto nedoháňa. Viki si vraj konečne užil aj môj hlas a jazdu na rozpis, čo ma celkom potešilo. Po tejto skúške sme prestali sledovať časy a pripravovali sa na tú poslednú, najdlhšiu. Pred štartom nám David poslal sms s textom, nech to skúsime, vraj by auto mohlo vydržať. Neviem či to bola práve tá správa, ktorá Vikiho opäť trochu nabudila alebo to bola vidina dobrého umiestnenia, no skúsili sme mierne pridať a motor vytáčať len do 7000. Dorazili sme do cieľa a čakali na Adama, už len on nás mohol ohroziť. Jeho dosiahnutý čas som s napätím sledovala v online výsledkoch na mobile. Keď naskočil, bola som strašne šťastná a spokojná. Dojazdil v celkovom poradí osem sekúnd za nami. Bolo to jasné, sme druhí! Aj keď sme stratili možnosť bojovať o pekné miesto v celkovom hodnotení, trieda bola naša. Samozrejme hneď za Kašparom, ktorý bol aj tentokrát neporaziteľným a tým najlepším. Čakala nás však ešte cesta k zámku. „Zvládli jsme všechny rychlostky, a tak cesta do servisu byla provázena velkou úlevou. Rally ale končí až v cíli, který je ve Vsetíně u zámku. Tam jsme stáli ve frontě do kopce a při každém popojetí jsem se zaťatými zuby čekal, zda motor zvládne i posledních pár metrů nebo budeme muset přes rampu tlačit. To by bylo poprvé, co by se mi hodil více silný chlap než křehká spolujezdkyně. Ale auto vydrželo, a tak jsme na rampě mohli oslavit druhé místo ve třídě.“
Vyčkali sme na svoje poháre, následne aj na Mira s Danom, urobili niekoľko spoločných záberov a utekali na vlak. S Luciou sme potrebovali byť doma do rána a vlak šiel len jeden, pred siedmou večer. V Košiciach sme s ním mali byť presne o polnoci. Aj to sa však muselo skomplikovať, keď sa nám pokazil hnací systém. Domov sme dorazili so 160 minútovým meškaním. Dlhé státie pred Popradom mi však nejako veľmi nevadilo. Samozrejme, vedela som, že ráno musím skoro vstávať, ale stále som si premietala krásny víkend a zároveň smútila, že bol posledný v tejto skvelej českej spoločnosti. Vlastne celý tento deň bol takýto striedavý- z kopca do kopca, hmlistý i slnečný, riskantný i na istotu, veselý i smutný… Z tohto záveru sezóny viem však toľko, že som našla jednu skvelú partiu ľudí, s ktorou sa chystám stráviť aj ďalší rok. Pravdepodobne to nebude v aute, pretože Viki bude jazdiť slalomy a Miro spolujazdca má, no opustiť ich nemôžem. Už by mi naozaj veľmi chýbali. Veď už aj teraz mi chýbajú :-). Svoje pocity dodáva aj Viktor: „Se Zdenkou jsme se jednou potkali při sledování Barum rally a pak pro zbytek sezóny nahradila mého dlouholetého spolujezdce na tři zbývající soutěže. Je to jen pár měsíců, co se známe, ale připadá mi to jako věčnost. Jednoduše jsme si „sedli“. Dokáže povzbudit i uklidnit a hlavně má vždy perfektně v pořádku náležitosti spolujezdce. Díky jistotě, která z ní vyzařuje bych s ní dokázal nastoupit s jakýmkoliv vozem do jakékoliv soutěže. Plán startů naší posádky je však v tuto chvíli naplněn neboť příští rok se zkusím něco nového naučit na okruzích a při autoslalomech. Rally je jedna velká rodina, tak věřím, že jsme se neviděli naposled.“
Text: zt
Foto: team, Tomáš Kaňa
