Vlado Pavčo: „Úspech závisí od tisícich okolností“

0
1028
Niekto rád asfalt, niekto šotolinu, niekto zas sneh. A niekto rád náročné lesné podmienky na úzkej trati s nečakanými nástrahami. No túžba zajazdiť čo najlepší čas na nie až tak výkonnom aute môže priniesť aj nepríjemné krízovky a havárie. Niečo z toho zažíva aj Vladimír Pavčo, ktorého dosiahnuté časy zvyknú byť naozaj pekné, ale treba myslieť na to, že rally sa končí až na cieľovej rampe.

Vlado čo ťa baví na motoršporte?
Ak to beriem tak, že som ako divák pri trati, tak je to jazda na hranici možností techniky, priľnavosti pneumatík, schopnosti posádky vysporiadať sa s podmienkami, ktoré momentálne na trati panujú. Červené brzdové kotúče, pach spálenej spojky, benzínu a bŕzd, nádherný zvuk vyladených motorov robia tento šport fascinujúcim pre divákov. Niekedy fakt závisí úspech od tisícich okolností. Spoza volantu, teda z kabíny súťažného auta je to pocit, ktorý chce zažiť veľa ľudí, ale len niektorým sa to podarí. V prvom rade sú to mnohé hodiny pri príprave auta, úpravy, opravy, nastavenia a ak to všetko ide správnym smerom, tak stojíme na štarte prvej rýchlostnej skúšky a keď zaradím „jedničku“ všetko sa prepne do iného módu.

Pamätáš si na svoju prvú rally, ktorú si videl? Aké spomienky sa ti s tým spájajú?
Moja prvá rally v roli diváka bola Rallye VSŽ Košice 1996. Bolo to spoločné podujatie s Maďarmi, takže kvalitné posádky nechýbali a ja som s foťákom v ruke behal po priekopách nad Zámutovom, s cieľom mať najlepšie snímky na 36-obrázkovom filme. Keďže moja teta býva v Zámutove, tak aj jej vďačím zato, že ma zavolala, či sa nechcem prísť pozrieť na preteky. V tom roku som mohol po prvýkrát vidieť naživo toto podujatie a vlastne do tejto chvíle som nevynechal ani jeden ročník. Moment, na ktorý asi nezabudnem do konca života je, keď sa ku mne blížila Toyota Celica ST 185 vo farbách Aral, s Jánosom Tóthom za volantom. Ten zvuk rozliehajúci sa dolinou a streľba z výfuku, bolo pre mňa vtedy niečo úžasné. Od toho momentu som vedel, že pre mňa je RALLY športom čislo 1.

Tvoje prvé súťažné auto a prvá súťaž s ním?
Škodu Favorit, na ktorej jazdím, sme s Milanom Kurečkom (spolujazdec) kúpili v jeseni 2013 z Košíc a jazdil na nej Peter Pigula. Po jednom krátkom teste, na ktorom sme zistili, ako vlastne rally auto funguje, sme sa postavili na štart Dobšinskej zimy 2014. Prvé ostré kilometre prebiehali bez nejakých problémov, aj keď na Vlčej Doline sme mali veľkú krízovku a chytal som auto po celej ceste. Hlavné bolo priviezť auto do cieľa nepoškodené, čo sa aj podarilo.

Čo ty a Favorit, prečo toto auto? Akými úpravami prešlo?
V roku 1993 otec kúpil úplne nového Favorita, ja som sa o neho staral, ako som vedel a odvtedy mi toto auto nejako prirástlo k srdcu. Samozrejme som sledoval aj výkony Škoda Motorsport na Majstrovstvách Sveta v rally a čo s týmto autom dokazovali Pavel Sibera a Emil Triner bolo korunované titulom Majstrov sveta vo Formule2, čo znamenalo víťazstvo medzi autami objemu do dvoch litrov a pohonom jednej nápravy. V tomto mojom Favorite bol motor objemu 1,5 litra, ktorý asi po piatich pretekoch navždy vydýchol a my sme sa rozhodli pre objem 1400 cm3. Našu predstavu realizovala firma Auto Šutlák, na čele s úspešným autocrossovým a kopcovým pretekárom a majiteľom Mirkom Šutlákom.

Aké súťaže ťa zaujali a prečo?
Od kúpy auta bol cieľ jazdiť niečo viac, ako malé amatérske preteky s dĺžkou niekoľko málo kilometrov a toto spĺňa seriál MiniRally Cup. Nemám rád trate, ktoré musia byť spomaľované retardérmi, takže si preteky vyberáme podľa tratí a nejazdíme celý seriál MRC. Každoročne absolvujeme Vranovský Sprint, na mojom obľúbenom Zámutove, výborný počin bol aj Zimný Pohár 2016/17, kde to už všetko fungovalo, ako na veľkých súťažiach s časovými výkazmi a penalizáciami. Ideálne podujatie je takých 40 ostrých kilometrov a ťažké trate, to mi vyhovuje.

Tento rok si toho veľa neodjazdil, prečo?
Rok 2017 sme začali na Sigord Rally, kde sme ale v polovici súťaže skončili v hlbokom záveji a trvalo nám asi 20 minút, kým sme za pomoci maďarských fanúšikov auto vyslobodili. MRC Zimná Levoča bola druhá súťaž a znova v záveji, tentoraz už pred koncom prvej „eresky“. Na Cassovia Rally všetko vychádzalo, ako sme chceli, až do poslednej eresky, kde sme šli do stromov a po následnom vyslobodzovaní sme síce došli do cieľa, ale strata bola obrovská.

Nasledovala Rally Prešov v rámci RRP a náročná RS Cemjata, kde bolo viac blata, ako asfaltu. Znova výlet do priekopy, dlhé vyslobodzovanie, ako inak maďarskými fans. Do cieľa sme došli, zajazdili aj fajn časy, ale to už bol vrchol a povedal som si, že ak nebudú nové karburátory, nič nebudeme jazdiť. Väčšina problémov totiž pramenila z nepravidelne fungujúcich karburátorov, auto už nešlo dobre ani dole kopcom a následne som doháňal časy tam, kde to nebolo možné. Vranov Rally a náročných 8 eresiek už skončilo druhým miestom v triede a konečne aj s úsmevom na tvári.

Chcel by si sa z amatérskych súťaží posunúť aj ďalej?
Viem si predstaviť niekoľko pretekov v Slovenskom Rally Pohári, ale bez sponzorov, za vlastné, sa tento šport robí dosť obtiažne.

Nerozmýšľal si nad stavbou nového auta?
Ak by sa malo niečo v tomto smere meniť, tak iba prestavba do novej, rally športom nepoškvrnenej karosérie. Do vyššej triedy alebo skupiny určite nepôjdem.

Aký povrch ti najviac vyhovuje, ktorá súťaž je tvoja najobľúbenejšia a rád ju vždy absolvuješ?
Nemám obľúbený povrch, na každom viem prispôsobiť jazdu. Skôr si myslím, že v niektorých prípadoch idem až zbytočne do extrému a potom prichádzajú havárie. Povedal by som, že problém je absencia mokrých a hrotových pneumatík, ktoré v zásobe nemám, a tak sa ide niekedy „nebezpečne“. Najobľúbenejšia je takmer domáca Vranov Rally, kde tento rok organizátor pripravil až 8 rýchlostných skúšok a náročnosť znásobila teplota nad 30 stupňov. Čo sa týka zábavnosti, tak Medzilaborce rally a Sigord rally, kde boli trate takmer celé pod snehom, sa mi išli úplne najlepšie. Je veľká škoda, že sa túto zimu nič také už zrejme opakovať nebude.

Dlho sme ťa vídali so spolujazdcom Milanom, tento rok prišla párkrát aj zmena, kvôli čomu?
Spolujazdcom je od začiatku Milan Kurečko, ale pre pracovnú vyťaženosť a niekedy aj z iných dôvodov, zaskakoval Peter Potoma, s ktorým sa poznáme dlhú dobu a trochu tomu aj rozumie, preto navigoval na niekoľkých pretekoch on. Ako to bude do budúcna, to neviem.

Aké tú tvoje ďalšie plány do sezóny 2018?
Možností je viac. Posledné dve podujatia seriálu MRC 2017 na Liptove a Orave, som absolvoval na sedadle spolujazdca s Paľom Simanom v Renaulte Clio. Je možné, že niekoľko pretekov pôjdem ako spolujazdec. Na druhej strane nechcem ochudobniť štartové pole o Favorita, ktorých je už veľmi málo a samozrejme ma to láka viac za volant, ako na „horúce sedadlo“. Zvažoval som už aj koniec pretekania, ale je to droga a dosť silná závislosť.

Zdenka Frývaldská

Tento článok ste si mohli prečítať v čísle 06/2017 Rally-Sports magazine.