Uplynulý víkend odštartovala u našich českých susedov sezóna novej Rallysprint série a to na Rocksteel Valašskej rally 2015. Keďže tieto preteky patria k jedným z našich obľúbených, nenechali sme ich ani tento rok ujsť. A ako dopadli?
Na tohtoročnú Valašskú rally sme sa tešili už dosť dlho dopredu. Valaška totiž patrí k štvorici pretekov, ktoré nemáme až tak ďaleko a na ktoré sa v Česku vždy oplatí ísť pozrieť (Valaška, Kopná, Barumka, Vsetín). Tento rok sme sa navyše rozhodli, že si s Vikim pripomenieme aj naše spoločné štarty z roku 2012. A tak sme sa pustili do zháňania všetkého podstatného, najmä auta. Výber napokon padol na Feliciu od Dana Vladyku. Toto krásne autíčko mu vždy skvele fungovalo a práve preto sme verili, že si na ňom môžeme super zajazdiť. Dobre vyzeral aj časový harmonogram. Všetky papierovačky a obhliadky tratí sme mali vybaviť v piatok a v sobotu sa už len sústrediť na šesť náročných rýchlostných skúšok. Krátko pred pretekmi došlo napokon k skráteniu trate, ale nebolo to nič vážne, čo by nás vykoľajilo.
Na obhliadke trate sa nám potvrdilo, že trate sú veľmi zaujímavé. Prvé dve rýchlostky boli technické, tá druhá navyše so šotolinovým rozbitým úsekom. Tretia-Vsetínska, bola dosť rýchla, ale všetkým dobre známa. Merané úseky podobne zhodnotil aj Viki: „Po seznamovačkách jsem se těšil, ale zároveň měl i respekt. Dva krásné a náročné úseky dopoledních RZ byly oproti minulým letům upraveny do ještě zajímavější podoby. Škoda, že se nepodařilo najít podobně náročný úsek i pro odpolední sekci“.
Cez administratívne preberanie prešlo 107 súťažných posádok, čo na našich domácich tratiach vidíme naozaj len občasne. Úvod českej sezóny si nenechali ujsť ani jazdci ako Grzyb, Koči, Odložilík či Melichárek – mená, ktoré Valašku napokon aj ovládli. O niečo dlhšie ako na admine, sme museli čakať na technickom preberaní. Podľa nášho plánovaného času to vyšlo na nejaký hodinový sklz, čo sa dalo zvládnuť, aj keď už bola tma.
Prišlo ráno a my sme sa už nevedeli dočkať nášho štartu. Už po prechádzke po servise sme sa však dozvedeli, že prvá rýchlostná skúška je zrušená. Šírili sa naozaj rôzne informácie, ale tá najčastejšia bola tá, že na trati chýbali ľudia – usporiadatelia. Bola to naozaj divná príčina, keď prvé auto štartovalo až o pol desiatej, čiže nikto by nemal zaspať, ale pravdepodobne na to boli nejaké iné dôvody. Tak sme si RS1 prešli voľným prejazdom. Po dojazde do cieľa k nám prišla ďalšia nepríjemná správa a to taká, že aj nasledujúca rýchlostná skúška je zrušená. Ako prvé sme sa pýtali na dôvody a po zistení, že havarovali dve naše kamarátske posádky, nám nebolo všetko jedno. No našťastie obe sa obišli bez vážnych zranení. Vraj bola možnosť štartovať ďalej, ale jedna z posádok to odmietla – v podstate správne rozhodnutie, pretože ľudia už behali po trati a iná možnosť nebola. Bolo nám to fakt ľúto, ale aj to patrí k rally. Po dvoch voľných prejazdoch sme sa preskupili a vrátili do servisu.
Nasledovala druhá tretina meranej trate a konečne ostrý štart. RS3 sme si naozaj parádne užili. S Vikim sme sa asi po prvýkrát v aute počuli a nemuseli sme používať žiadne ručné signály, ako sme boli predtým zvyknutí. Zvolili sme pohodové, ale zároveň rýchle tempo, aby sme zbytočne neublížili sebe alebo autu, ale ani veľa nestratili. „Po startu do ostré RZ si všechno „sedlo“ po přibližně 300 metrech, obavy se rozplynuly a vše začalo fungovat jak má. Hlášený rozpis začal vykreslovat v myšlenkách trať, ruky i nohy ovládaly vůz a hlava se soustředila jen na dění před sebou. To se nezapomíná…“, zhrnul opäť jazdec. Veľmi podobne sme sa „pustili“ aj do RS4. Ten jej rozbitý úvod naozaj nebol prechádzkou ružovou záhradou a pohľad na rozlámané Subaru poľskej posádky Szeja – Szeja tiež nebol práve najpríjemnejší. Ale snažili sme sa riešiť najmä svoj dojazd do cieľa, resp. do preskupenia a do servisu, čo sa nám aj podarilo. Priebežné vedenie v triede a náskok 7,5 sekundy (po Zigovej penalizácii až 17,5 sekundy) na našu konkurenciu bol naozaj celkom príjemný. Pred nami však bol Vsetín, ktorý sme dnes ešte vôbec nevideli a práve na ňom sa teda malo aj rozhodnúť. Na iných pretekoch som bola zvyknutá, že okolo 16-tej hodiny už končíme, ale tu sme pred sebou ešte stále mali dve rýchlostné skúšky. Dôvodom takmer hodinového meškania boli prevažne havárie, takže sme s tým naozaj nevedeli nič robiť. Ľúto nám bolo aj fanúšikov a fotografov, ktorí sa počas celého dňa premiestňovali hore dole aby niečo videli.
Vsetínsku RS sme odjazdili na pohodu a to doslova. Na začiatku pretekov sme nepočítali s tým, že by sme mali útočiť na najvyššie pozície, veď sme sa išli len zviezť, a tak sme nepotrebovali nutne vyhrať. No napokon naša strata troch sekúnd na prvú posádku nebola taká veľká, aby došlo ku nejakej zmene v priebežnom poradí. Po skúške nasledovalo preskupenie, z ktorého sme mali pokračovať druhým prejazdom tohto istého úseku. Organizátori nás však nechali pol hodinu stáť v preskupení a potom nám dali výkazy na prejazd k Autocentru Lukáš. V podstate nám tým oznámili, že preteky predčasne ukončili. Ako sme sa od ostatných posádok dozvedeli, dôvodom bolo prekročenie maximálnej priemernej rýchlosti pri prvom prejazde. Uff. Bola to naozaj veľká škoda, veď sme odjazdili každú RS iba jedenkrát namiesto dvakrát. Jediná výhoda, ktorú sme v tom celom našli, bola, že nás neposlali na ten Vsetín ešte raz a to voľným prejazdom.
Pri Autocentre sme odovzdali jazdný výkaz a pani, ktorá nám ho odobrala nám povedala len: „Nashledanou“. Takže sme nemali žiadne informácie kam ísť, žiadny výkaz, žiadne časy, a tak sme sa otočili a putovali naspäť na námestie. Keď sme tam prišli, od rampy práve odchádzal Grzyb, čo znamenalo, že si na svoje poháre počkáme minimálne hodinu. Ako sme si všimli, viacero posádok na slávnostné vyhlasovanie vôbec neprišlo. Bola to pravdepodobne ich odpoveď na to, čo organizátori počas celého dňa „predvádzali“. Verím tomu, že niekoľkomesačná príprava pretekov nebola práve najjednoduchšia, to je každému jasné a sme neuveriteľne vďační za to, že sa ešte nájdu ľudia, ktorí sú vôbec ochotní niečo organizovať. Ale zrušiť RS kvôli nepripravenosti a ďalšiu kvôli vysokej rýchlosti, nechať nás celý deň na niečo čakať a napokon odjazdiť polovicu pretekov, nechať nás prechádzať celým mestom hore dole a potom vyše hodinu zas čakať na vyhlasovanie výsledkov. To sa nám proste zdalo trochu priveľa. A čerešničkou na torte bolo vylúčenie posádok, ktoré neodovzdali autá do uzavretého parkoviska. Ale čo z toho, čo sme absolvovali bolo vlastne UP? Pretože pokiaľ viem, záverečné UP bolo zrušené a odovzdanie výkazov u Lukáša sa za UP považovať nemohlo, keďže s autami sme sa vracali na cieľovú rampu. Nuž boli to naozaj veľmi divné preteky. A zatiaľ sme sa nikde nedočítali ospravedlnenia od organizátorov, ale v podstate to pre nás nie je ani tak dôležité. Naša posádka išla na výlet, a tak to aj brala.
Po nazretí do oficiálnych výsledkov sme napokon obsadili 57. miesto celkovo a 1. miesto v triede 14. Po dlhej Vikiho prestávke od rally sme boli radi, že všetko dopadlo ako sme chceli, dokonca nad naše očakávania. Ako hovorí sám jazdec, jednoduché to však nebolo: „Vůbec jsem si na té vytahané šotolině nebyl jistý, jak rychle můžu jet. Já bych potřeboval, aby se to jelo alespoň tři dny…“. Mne sa naše účinkovanie veľmi páčilo a budem rada, keď si to niekedy zas zopakujeme. Už teda zostáva len poďakovať Danovi, že sme si mohli zajazdiť na jeho krásnom vozítku, rovnako aj celému servisnému tímu (aj priateľom vedľa a oproti), ďakujeme aj všetkým partnerom a známym, ktorí nás podporili (chachari z Ostravy ste super!) a ja samozrejme ďakujem Vikimu za post spolujazdca.
