„Tak čo na to hovoríš?“… „Uff, niečo šialené, veď som nestíhala čítať“… noo a takto nejako odštartovala naša posádka do posledného sprintu sezóny :-).
Po Barumke to vyzeralo všelijako. Ja som sa dávala dokopy po zdravotnej stránke a Dan zas riešil finančnú situáciu a možnosti štartu na nejakej rally. Vynechali sme plánované Jeseníky a napokon aj Příbram, nad ktorou sme uvažovali. Prihlášku na Vsetín sme menili trikrát a stále nebolo isté či sa zvezieme alebo nie. „Pošli tu prihlášku ešte raz a napíš tam Peugeota“, zavolal mi Dan deň pred uzávierkou. „Tak fajn, len aby si to príliš neprekombinoval“, odpovedala som mu. Dúfala som totiž, že spoločnú sezónu zakončíme trochu radostnejšie ako na Barumke.
Prišiel piatok a hneď zrána na mňa aj taký dotaz. „Mala by si začať vymýšľať dizajn na Peugeota pre budúci rok“. Nechápavo som sa pozrela na Dana a čakala čo ešte dopovie. „Ja som to auto kúpil“, doplnil. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že to naozaj myslí vážne, no potešilo ma to. Je to predsa krásne auto a muselo ho veľmi ohromiť, keď sa tak rýchlo rozhodol… Po tomto prekvapku sme sa už plne sústredili na písanie rozpisu. Čakali na nás totiž nádherné rýchlostné skúšky plné skákacích horizontov, úzkych mostíkov, lístia, no i nový asfalt na Semetíne. Šialenstvo, ale zároveň paráda, ten pravý adrenalín. Na testovanie nového auta možno trochu náročná trať, ale iná možnosť nebola. Nadšenie z rýchlostiek nám vyprchalo, keď sme uvideli dopravnú situáciu vo Vsetíne. Neskutočné! Polhodinu sme stáli v kolóne, kým sme sa dostali do servisu a inak tomu nebolo ani smerom na preberanie. No nič, bol piatok a tak sme len dúfali, že v sobotu to bude trochu lepšie. Po všetkých povinných úkonoch sme si konečne sadli do auta a učili sa ovládať tlačidlá, ktoré tam na nás hľadeli. „Budeš to vedieť naštartovať?“, pýtala som sa Dana s úsmevom, keď som videla tie postupy pre štart. „Jasné a keby nie, tak voláme do servisu“.
Súťažný deň začal krásne, vonku bolo slnečno a na oblohe žiaden mráčik. Pomaly sa blížil náš čas štartu a s tým prichádzali aj prvé stresové situácie. Na prejazde k prvej skúške som si nechala na zemi otvorenú tašku a pri prvých pokusoch o zahrievanie gúm sa z nej všetko vysypalo. Z môjho mobilu vyletela baterka a Dan si ten svoj nechal v servise, takže úvod bol naozaj „skvelý“. V časovke pred štartom som rýchlo nahádzala do tašky všetky veci a snažila sa zapnúť si pásy. Plynula posledná minúta a mne sa konečne podarilo zapnúť telefón, pripraviť si rozpis a vytiahnuť pásy spod hansu, pod ktorým sa zasekli. V posledných sekundách som zapínala kamery i gps a už sme boli v prvej zákrute… Vydýchla som si až v cieli. „Prepáč, ja som normálne nestíhala…“, ospravedlňovala som sa Danovi. Navyše sa mi potvrdili jeho slová, že nebudem z toho auta nič vidieť. Mal pravdu, ozaj som tie zákruty len cítila a bol to pre mňa veľký problém. Mala som však pocit, že to auto pozná ako svojho najlepšieho priateľa. Išiel krásne a nejakú chvíľu som si zvykala na to, že ten rozpis musím čítať rýchlejšie. Prešli sme rýchlo na dvojku a odtiaľ do preskupenia. „Gratulujem, zatiaľ prvé miesto“, privítal ma Richard Lasevič. „Prosím?“, myslela som, že sranduje. To nie je možné, išli sme rýchlo, ale od ozajstného závodenia to ešte malo ďaleko. Pozrela som si výsledky a nechápala, naozaj sme boli prví. Hoc len s maličkým náskokom, ale boli.
Po necelej hodinke sme sa presunuli do servisu, kde sme už obaja s veľkým nadšením zverovali svojim známym prvé zážitky. Deň bol však stále vo svojom začiatku, ešte sme nič nemali vyhraté. Sedačku som si vypchala nejakými vankúšikmi a mohli sme sa odobrať na Semetín a jeho krásne technické úseky. Ten nám aj tentokrát krásne sedel a pripísali sme si druhé víťazstvo v RS. Nasledovali Jabloňová a Bystřička, ktoré boli o niečo rýchlejšie a na náš nižší výkon auta trochu nevhodné. „Kde nám tam mohli dať 15 sekúnd??“, rozčuľoval sa môj jazdec po príchode do ďalšieho servisu a po zhliadnutí výsledkov. Bola totiž pravda, že Bystřičku sme išli na plno a nezdalo sa nám, žeby mohol byť medzi nami a ostatnými taký rozdiel. Všetko však napravil druhý prejazd touto rýchlostkou, kde sme sami sebe dali 13 sekúnd a ukázali, že predsa sa ešte dalo pridať. No výsledky sme až do príchodu do cieľa nesledovali. Vedeli sme, že Ondrej Bisaha bol po druhom servise 16 sekúnd pred nami a Michal Horák 9 sekúnd za nami. Tak sme dúfali, že po našom výkone ostaneme v prvej trojke. „Veľká gratulácia, vyhrali ste to“, s týmito slovami nás vítali naši kamaráti z Ostravy pred Zámkom vo Vsetíne. „Čože? A kde je Ondrej?“, nechápala som. „Odstúpil…“. Vtedy som si uvedomila, že som ho naozaj v cieli siedmej rýchlostky nevidela a začala som sa konečne tešiť. Po celej sezóne a nevydarenej Barumke to bola naozaj krásna odmena. Prvé miesto v triede 6, štvrté miesto v dvojkolkách a 21. miesto absolútne zo 129 posádok. Čo viac sme si mohli pri testovaní nového auta priať?
Vyhlasovanie výsledkov sme si naozaj krásne užili a to aj vďaka našim chalanom, ktorí nám celú sezónu fandia. Schytali sme pár zásahov šampanského a inak na tom nebol ani Peugeot- samozrejme aj zvnútra. Veľmi pekne im ďakujeme za podporu a aj všetkým, ktorí nám držali palce a pomáhali. V sezóne 2013 sme dosiahli v našej triede všetky miesta od 1. až po 4. a aj keď sme v absolútnom poradí (kvôli zmenám áut) nedosiahli žiadny „celoročný“ výsledok, táto sezóna nám dala naozaj veľmi veľa. A čo rok 2014? Ak sa počas zimy nič nezmení, naša dvojica Dan & Zdenka by mala nastúpiť s vozidlom Peugeot 208 R2. Teraz nás však čaká príjemný polrok oddychu a prípravy auta…
