Keby mi niekto v takýto čas pred rokom povedal, že najbližšiu sezónu budem navigovať v rally, asi by som sa len zasmiala a neveriacky pokrútila hlavou. Na sedadle spolujazdca som absolvovala niekoľko podujatí minirally v roku 2009, no ten nasledujúci ročník bol úplne nulový, a preto mi to prišlo až nereálne. Potvrdili sa mi slová „veľkých“ pretekárov, že to nebude jednoduché dostať sa do majstrovstiev a že ma to bude stáť veľa času, úsilia, trpezlivosti a aj financií.
Počas roku sa ozvalo niekoľko jazdcov, žeby ma možno potrebovali, no vždy to bolo o tom „možno“. Až prišiel október a s ním aj otázka: „Budeš ma navigovať?“. Tú mi položil Maťo Struckel a mňa veľmi potešila. Keďže nasľubované mi toho bolo predtým až až, nejako som sa tým nezaoberala a čakala čo sa bude diať, či sa niečo naozaj pohne. No už keď bolo kúpené auto, interkom, výbava posádky, bolo to jasné, ideme do toho.
Vedeli sme, že to nebude najľahšie. Maťo predtým jazdil slalom na v podstate sériovom aute. Saxo bolo a je niečo úplne iné, také pravé pretekárske auto. Tak sme v zime absolvovali jeden spoločný test na snehu, sledovali čo najviac videí, učili sa písať rozpis a verili, že nás čaká pekná sezóna. Prvým spoločným pretekom bol Rally Sprint Cestice. Ten vyšiel úžasne, tretie miesto v triede bolo naše. No a po ňom bol na rade Prešov. Stále som neverila, že som tam, že som súčasťou tímu. Boli okolo nás v tej chvíli úžasní ľudia, ktorí nám to zo srdca priali. Aj keď prejsť cez štartovú rampu je krásny pocit, najdôležitejšie je na konci pretekov sa na tú rampu zas vrátiť. A to bol presne náš cieľ. Kto nás trochu sledoval, tak vie, ako to skončilo. Osudovou sa nám stala v poradí šiesta zákruta, kde sme po nedobrzdení skončili v železnom zábradlí so zlomenou tyčou riadenia. Aj keď sme si mysleli, že problém boli brzdy, neskôr sme došli k tomu, že to bolo v niečom inom. Bola to jazdecká chyba, na ktorú tak skoro nezabudneme a ktorá nám obom veľa dala. Rally Prešov sme teda nedojazdili…
Mali sme tri týždne na to, aby sa auto dalo do poriadku a my tiež. Pre mňa to bola niekoľká havária v poradí a začala som sa báť toho, že prinášam smolu. Našťastie ešte existujú ľudia, ktorí mi to vyhovorili. Neostávalo nič iné len sa pozbierať, zmeniť stratégiu a absolvovať Rally Tríbeč, až do konca. Nešlo vôbec o umiestnenie, išlo o tréning, o test auta i rozpisu. Rýchlostky boli krásne, dvakrát mestský okruh a dve v podstate asfaltové lesné RS. Aj keď sme skončili predposlední a za nami bol už len Marian Buschbacher, ktorý mal problémy s autom, vôbec nám to nevadilo. Podarilo sa to, došli sme do cieľa a aj na cieľovú rampu. Ten pocit bol perfektný.
Nasledovala 7 týždňová pauza a po nej Rally Lubeník. Niekoľkokrát sme prezreli onboardy a do Lubeníka išli s tým, že musíme pomaly zrýchliť, nech urobíme už aj nejaké časy. Aj keď nastala jedna či dve krízovky, túto rally sme si užili zatiaľ najviac. Bolo neskutočné teplo, okolo 32 stupňov a v autách sme doslova horeli. No keď stojíte na štarte a plne sa sústredite na preteky, na to teplo aj zabudnete. Štyri rýchlostné skúšky na krásnych tratiach nám veľmi sadli. Aj keď tam stále bolo veľa rezerv, došli sme na perfektnom 15.mieste v absolútnom poradí a 6.mieste v triede. Z 35 odštartovaných posádok a veľmi silnej konkurencii v triede to bolo pre nás perfektné umiestnenie a skvelý výkon. Obaja sa stále učíme a práve preto sa tomuto výsledku tešíme. Veríme, že to bude už len lepšie a že nesklameme seba a ani ľudí, ktorí nám pomáhajú a držia palce.
Chcela by som poďakovať skvelej partii ľudí, ktorá vďaka svojej súdržnosti vytvorila jeden veľký tím. Sú to okrem Maťa samozrejme hlavní mechanici Jakub a Tomáš, naše dve hostesky, fotografky a podpora- Lucka a Danka, veľká podpora z Maťovej strany, jeho manželka Dáška so synovcom Marcelom. V Prešove nám s odťahom veľmi pomohli Jožko Hudák s Jožkom Ondočkom, s opravou Ďuro Koncz, za rady ďakujeme najmä Peťovi Haluškovi a všetkým ktorí nám pomáhali a držali palce :).
Slovo prenechám aj Maťovi:
Maťo ďakuje za slovo.
Po piatich odjazdených sezónach v MSR slalome a CEZ slalome ma to už pomaly prestávalo baviť. Jazdil som na Škode Felícia kombi a v posledných dvoch sezónach, po zmene pravidiel pre slalom, kedy sériové autá jazdili v triede spolu so športovými vozidlami ma to prestalo baviť úplne. S tým autom som už nemohol mať lepšie umiestnenie ako som zvykol mať. Prestalo ma baviť zbierať druhé a tretie miesta. Vtedy som videl otázku Zdenky, že hľadá jazdca, ktorého by mohla navigovať. Zhodou okolností na rally bazar bol inzerát, že Jožko Molnár predá svoje N-kové Saxo. Tak som Zdenke položil otázku či ma bude navigovať. A ona, že „ÁNO“. Tak som zavolal Jožkovi a Saxo som kúpil. Ako jednoducho to znie, však? 😀
V tom momente sa mi do uší začalo dostávať, že to nemám robiť, že Zdenka je neskúsená, že to doslova „smrdí problémom“. Jediná vec, ktorá bola podstatná, bola tá, že som jej to sľúbil a nechcel som cúvnuť na základe, že niekto niečo povie… A spravil som dobre. Totiž ja som bol v tejto disciplíne totálne neskúsený (čo sa potvrdilo na našej premiére) a Zdenka mala už aspoň nejaké skúsenosti s fungovaním v tejto disciplíne aj vďaka Vladovi Hudymu. Ale vždy som vedel, že obaja do toho ideme ako nováčikovia a fakt sa to naučíme, aj keď si to oddrieme. V tom momente už slalomy pre mňa začali strácať… Mal som pred sebou novú výzvu…
Naše prvé Cestice…
Bol to asfaltový Rally sprint, ktorý fungoval podobne ako slalom. Plný asfalt, dobrej kvality a išlo sa veľmi dobre. Až sme dali Jurka Kožeja. Fakt som po tejto skúsenosti ostal prekvapený a až tak, že moje sebavedomie krásne vzrástlo.
Náš prvý závod v rámci SRP, Rally Prešov…
Servisné parkovisko super, všade okolo nás rally účastníci, oproti Tibor Cserhalmi, proste neskutočná atmosféra. Všetko pripravené, prešli sme štartovacou rampou, proste pocity parádne. Postavili sme sa na našu prvú rýchlostnú skúšku a odštartovali. Celá rýchlostka prebiehala úplne podľa plánu avšak len po šiestu zákrutu. Tam z nejakého dôvodu auto nezabrzdilo. Celý týždeň som rozmýšľal nad tou technickou poruchou, ktorá nastala a nakoniec som na to prišiel. Jediná technická porucha, čo v aute bola, sedela na sedadle a držala volant a ovládala pedále. 😀 V živote som dovtedy nebol na rally a hneď v prvej rýchlostke som bol aj jazdec a aj divák zároveň. Táto zatáčka mi dala neskutočne veľa aj z pohľadu jazdca a aj z pohľadu diváka. Spravil som jedinú chybičku a to tú, že som nezobral do úvahy možnú zmenu povrchu. Takže celý deň sme ostali už len v pozícii diváka.
Rally Tríbeč…
Po atmosfére prvej rally v Prešove, sme sa neskutočne tešili na druhú. Taktiku sme zvoli na povýšenie sebavedomia dôjsť do cieľa a prejsť čo najviac ostrých kilometrov. Najlepšie všetky. Podarilo sa, aj keď to bola opatrná rally. Rýchlostné skúšky boli krásne, miestami rýchle a nás čakalo veľa neznámeho. Večer pred samotnou rally patrí veľká vďaka Peťovi Haluškovi za jeho komentár k nášmu rozpisu a veľa radám, ktoré nám dal. Ďakujeme.
Do cieľa sme došli aj keď s veľkou stratou, avšak to nám vôbec nevadilo. Nazbierali sme veľa skúseností, ale hlavne po zhliadnutí on-boardov sme videli, aké rezervy sme mali. Z toho sa odvíjala taktika na ďalšiu rally a to Lubeník.
Rally Lubeník…
Po obhliadkach tratí mi nebolo všetko jedno. Prvá rýchlostka sa podobala na začiatkok tretej rýchlostky v Tríbeči. Do kopca. To som vedel, že dáme lepšie, aj vďaka absolvovanému závodu do vrchu Moris cup. Akurát tie zjazdy z kopca a veľké brzdy pred vracákmi, tak tam som mal obavu. Išli sme opatrne a ubrzdili. Avšak niektoré pasáže, v ktorých sa rozhoduje, sme mohli trocha viac podržať, ale to sme videli až po zhliadnutí on-boardov. Ako mi povedal Peťo Pigula a to to vystihuje: „Bojíš sa jazdiť z kopca?“ Presne tam sme stratili zopár asi 15 sek. Avšak došli sme s novými skúsenosťami.
Druhá rýchlostka bola pre mňa des a hrôza. Samý horizont a strašne rýchle prejazdy. Vedel som, že to musím ukočírovať v normále a aj keď mierne pomalšie ale prejsť. A ako vždy „Učiť sa a nenechať sa strhnúť do bezhlavého závodenia, na ktoré zatiaľ nemám“. Podarilo sa, v druhom prejazde sme sa mierne zrýchlili a boli sme radi. A čo je podstatné, opäť sme videli cieľovú rampu, avšak zabudli sme zapnúť on-board. A dokonca aj moderátor Alexander Štefuca vyčaroval neskonalý úsmev na tvári mojej super spolujazdkyne Zdenky Tamášovej, keď konečne povedal Zdenka a nie Zdena. Ten pohľad stál za to. 😀
Tešíme sa na ďalšiu rally a pevne veríme, že to bude v Bratislave. Medzitým ešte nejaké kopce a získavanie skúseností v ovládaní auta, aby sme sa mohli čo najlepšie ukázať v tomto ročníku, ako zlepšujúca sa posádka. Ale ide nám hlavne o náš vnútorný dobrý pocit, že to ide od preteku k preteku lepšie a lepšie. Zatiaľ to tak je a sme spokojní.
Veľká vďaka patrí pre:
Zdenka Tamášová – spolujazdec (vie ako, ide jej to veľmi dobre a pretek od preteku lepšie)
Jakub Varga, Tomáš Struckel – servis
Lucka Petrová, Danka Rusnáková – hostesky
Dagmar Struckelová, Marcel Štefaňák – strava a pohoda v depe
Juraj Koncz, Lucka Petrová, Tomáš Struckel – foto veľmi krásne
Všetkým veľká vďaka… nesklameme 😀
Text: Zdenka Tamášová, Martin Struckel
