Naša Kopná – na cieľovej rampe prví, vo výsledkoch druhí

0
527

Pamätám si, ako ma na Rally Prešov zobudila smska, že na Kopnej neštartujeme. Pokazilo mi to nielen ráno, ale aj niekoľko nasledujúcich hodín. Našťastie pomohli moje presviedčacie schopnosti a o chvíľu sa v telefóne ozvalo „Jo, tak já tam zavolám a vybavím to“. A tieto slová povedal Dan po tom, čo som ho prehovorila, aby sme si na Kopnej zajazdili aspoň na Honde Civic 🙂

Takže Vrchovina nevyšla, Lužičky nevyšli a pred nami bola naša malá Barumka, na Rallysprinte Kopná. Do Zlína som išla s tým, že som stále nevedela, či vôbec odštartujeme. Keď som dorazila, bolo mi teda oznámené, že naozaj ideme, ale len kvôli mne. Dan bol totiž už dosť otrávený vybavovaním rôznych áut, z ktorých pre nás napokon ani jedno nebolo voľné. No aspoň že v Sparrow nám postrážili Hondu. Hoci s dlhou prevodovkou a ešte poriadne nezabehnutým motorom, ale hlavne, že sme mali na čom ísť a konečne si vyskúšať vzájomnú spoluprácu. Typicky sa pred pretekmi muselo pokaziť počasie. Prehánky vydržali presne od piatku večera do soboty večera, až kým závody neskončili… ale to už nie je zaujímavé, čaká to asi každý.

Nervózni (myslím, že obaja), sme sa pustili do prvých dvoch skúšok. „Tri-dva-jeden… hééj kam ideš?“ Nestihla som to dopočítať do konca a už sme boli na trati. Dan sa tak ponáhľal, že si nepočkal na čarovné slovíčko „štart“, čo pre nás znamenalo 10-sekundovú penalizáciu v druhej RS. Ale došli sme do jej cieľa, preskupenia a napokon aj do servisu, čím sme mechanikov prekvapili. (Počítali s tým, že to niekde pošleme, asi majú s mojím pánom jazdcom nejaké zlé skúsenosti, či??) „Jak to jedeš? Co si snídal?“, boli ich typické otázky, keď sme sa ukázali v servise. Ja som vtedy ešte netušila, či to myslia dobre alebo zle, pretože som vôbec nesledovala časy. Po prejdení si výsledkov som prišla na to, že nebyť našej penalizácie, mali by sme pri našej istej jazde náskok takmer 40 sekúnd pred súpermi. A to sme sa chystali konečne preradiť aj do trojky…

Prišla ďalšia vyhraná rýchlostka, po nej jedna ozaj na istotu – na druhom mieste v triede (proste prehraná) a potom už všetky ďalšie opäť pre nás. Okrem päťky, ktorú sme kvôli havárii obišli obchádzkovou trasou. „Tak jsi spokojná, jsi spokojná?“, ozvalo sa ešte pred cieľom poslednej RS, ktorú sme došli na voľnobehu. Dan sa totiž rozhodol, že sa už nepotrebujeme ponáhľať, lebo máme veľký náskok. Hlavne, že na rýchlostke by šiel aj krížom cez les, keby sa dalo. „Jooo, spokojná“, odpovedala som s úsmevom, lebo som bola ozaj šťastná, že sme to zvládli a ukázali to všetkým, ktorí neverili, že uvidíme cieľ. A tešila som sa aj prvému miestu, na ktoré nie som zvyknutá. Lenže radosť ma rýchlo prešla, pretože na rampe nám síce gratulovali k víťazstvu v triede 9, ale hneď na to nám dali „krásnu“ 70-sekundovú penalizáciu za meškanie do časovky. To však nebudem rozoberať… chyba bola na všetkých troch zúčastnených stranách. Plný počet bodov tak dostali kolegovia Lichovník s Černochom, čo nás vlastne aj tešilo, lebo nám tie body nebolo treba. Nám by sa zišli v inej triede, v ktorej sme mali tento rok jazdiť a možno ešte aj budeme…

Takže preteky krásne a naša spolupráca fungovala výborne. Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporovali a držali palce. Ja zároveň ďakujem známym a kamarátom, ktorí nás prišli povzbudiť zo Slovenska alebo Čiech, ste super. Tak sa pomaly chystáme na Krkonoše, kde by sme chceli štartovať konečne na Ignise. Začínam prijímať stávky, či tam pôjdeme alebo nie a ak áno, tak na čom. 🙂

Foto: Marek Lokaj, Martin Plesník, Jan Dušek, Rally-Base.com