Prvé preteky na VFTS

0
710

Kopná, Kopná, tá naša Kopná. Už od začiatku sezóny, keď som sa dozvedela, že Kopnú pôjdeme na novom aute, som sa nevedela týchto pretekov dočkať. Niežeby mi Škodovka nevyhovovala, práve naopak. Je to skvelé auto a jazda v ňom sa mi strašne páčila, no v poslednej dobe som dosť zaťažená na žiguláky, samozrejme najmä VFTS, a preto som bola nadšená, že Martin sa rozhodol kúpiť práve toto auto. Aj keď prípravy na preteky trvali takmer večnosť a stále prichádzali nové drobnosti, ktoré mohli spôsobiť aj to, že Kopnú na Lade ani nestihneme, napokon sa to podarilo. Prišiel mesiac máj, v poradí tretie podujatie PČR a my sme mohli vyštartovať.

Keďže auto som si obzrela a vyskúšala len v garáži, netušila som čo ma čaká. Vedela som len to, že je hlučné, je v tom teplo a smrdí to :). No už pred pretekmi padali hlášky typu „ktorá priekopa bude naša“ alebo „kde v lese to rozhodíme“, a tak som bola naozaj zvedavá ako to zvládneme, no v cieľovú rampu som vôbec nedúfala. Niežeby som neverila Maťovým schopnostiam, ale očakávala som nejaké technické problémy, ktoré nás zastavia. Je to predsa „nové“ auto, ktoré treba najprv odskúšať a potom sa uvidí zvyšok. Treba povedať, že k tomu odstúpeniu sme naozaj nemali veľmi ďaleko.

Do Vsetína sme s Luckou dorazili vo štvrtok poobede naším obľúbeným Košičanom. Na tie štyri hodiny vo vlaku sme si už celkom zvykli a v tento deň zbehli veľmi rýchlo. Hneď ako sme vystúpili, sme sa s Martinom pobrali do garáže, kde sme si počkali na Helisovcov. Jaroš mal zas nového spolujazdca- Martina Poláčka, a tak som sa tešila na večerné zaškoľovanie. Preteky sa pre nás oficiálne začali registráciou na obhliadku trate a absolvovaním administratívneho preberania v Podkopnej Lhote. Všetko prebehlo v pohode, bez problémov, a tak sme sa pobrali do Vsetína, kde sme si počkali na našich chlapov a strávili príjemný večer v dobrej spoločnosti.

Piatok sme mali vyhradený pre obhliadku tratí, presne štyroch. Tie tvorili dokopy osem rýchlostiek a 76 ostrých kilometrov. Veľmi sa mi páčili úseky s vysokým stúpaním a aj fínsky štýl skákavých horizontov, ktoré vedia byť veľmi zradné. Po napísaní rozpisu bolo treba dostať auto do servisu. Keďže Ladu si chcel vyskúšať aj Machoň, dostal tú možnosť práve on. A vyzeralo, že sa mu to aj celkom páčilo… Nasledovalo technické preberanie, rozloženie stanov a už sa čakalo len na sobotu.

Súťažný deň sa začal rozlúčením sa s trojicou Lucka, Paes a Machi, ktorí sa vydali na trate a verili, že nás niekde aj uvidia a že v zdraví dorazíme do cieľa. V servise sa pár minút pred štartom riešil problém, ktorým bola pretáčavá šrúba na jednom kolese. Chalani to napokon nejako dali dokopy a my sme mohli odísť na štartovú rampu a v zápätí aj na prvú RS, ktorou bola Májová. Najkratšia a zároveň aj najrýchlejšia rýchlostka hneď ukázala menšie problémy. Jedným z nich bolo náročné radenie jednotky, na ktoré si Martin musí zvyknúť, ale to potrebuje len čas. Ďalším bol ten zadok, ktorý v zákrutách stále niekde lietal. To síce nie je problém, ale na tých kamienkoch to teda ozaj poriadne šmýkalo aj bez ručnej. Keďže v tejto RS nebolo žiadne namáhavé stúpanie, tretí a asi aj najväčší problém, výkonnostný, sa zatiaľ neukázal, ten prišiel až neskôr. Po pretekoch sme sa dozvedeli, že na tejto skúške sme spravili tretí najlepší čas v našej triede, čo je celkom povzbudzujúce… Ďalšie dve RS boli však len hrôza a des. Začali sa problémy, ktoré sme nevedeli nijako ovplyvniť a mali sto chutí to niekde odstaviť a vykašľať sa na to. Už pár metrov po štarte nám prvýkrát vypadol kĺb tiahla plynu. Predpokladali sme, že sa tak deje pri skokoch a na nerovnej trati a presne tak to aj bolo. Aj keď zo začiatku sme dúfali, že sa to stalo len raz a jedno zastavenie a oprava postačí, nebolo tomu tak. V druhej RS sme stáli dokopy trikrát a stratili tam asi 5 minút. Veľmi podobná bola aj ďalšia rýchlostka. Keď som počula ako Martin nadáva, bolo mi jasné, že to prišlo zas a potom zas… dokopy štyrikrát. Tu sme neustálym napravovaním stratili približne tri minúty a radili sa na koniec výsledkovej listiny. Našťastie aspoň na prejazdoch sme nemali žiadne problémy, a tak sme stíhali časovky bez penalizácie. Po tretej RS nasledoval servis, kde sa na to naši mechoši pozreli a kĺb pripevnili tak, aby nelietal kam sa mu zachce.

Musím povedať, že štvrtá a piata RS boli úplne úžasné, teda najmä tá piata, tú som si užila naplno. Aj keď práve na nej sa ukázalo, že pri stúpaní do kopca je tento výkon motora nepostačujúci, fínske skoky v závere boli perfektné. Dokonca som tam mala momenty, keď som nejaké úseky ani nemohla poriadne čítať, pretože celé auto bolo roztrasené a predpokladám, že mi nebolo rozumieť, no nikto sa nesťažoval… Tu sme zajazdili štvrtý najrýchlejší čas, ktorý bol však približne v jednej sekunde s dvomi posádkami pred nami. Na tejto RS sme dokonca stratili koncovku výfuku, a tak sme pomaly začali fetovať výpary, no ešte sme to poriadne nevnímali. Na rad prišiel druhý servis a po ňom posledné tri skúšky- Raková, Májová a Kameňák. Tá prvá z nich prebehla v pohode, išli sme ju pred chvíľou, a tak nebol problém zopakovať si ju znovu, so 17 sekundovým zlepšením a jedným menším výjazdom mimo trate. Výpary v aute však pribúdali a aj keď sme sa spočiatku len smiali, neskôr to začalo dosť pôsobiť aj na oči a dýchanie, teda aspoň na to moje. Snažila som sa pridržiavať otvorené okienko, no neustále sa zatváralo a raz sa nám dokonca stalo, že auto bolo zvnútra biele, plné dymu. V tom momente som mala chuť otvoriť dvere, no počas rýchlostky by sa to asi nehodilo.

Siedma a ôsma RS nemali chybu. Teda oni ju mali, ale na užitie boli skvelé. Na Májovej sme opäť zopakovali skvelý čas z úvodu pretekov a obsadili tretie miesto v triede. Posledný bol Kameňák, čo bol ozaj veľmi výstižný názov. Napriek tomu, že to bola posledná skúška a bolo nám ju treba už len dojazdiť, naša jazda bola až dramatická. Zo začiatku sme mali niekoľko menších krízoviek, neskôr sme pravým kolesom zahrabli do priekopy, čo by iné auto asi neprežilo a napokon sme šli ešte na návštevu do lesa, odkiaľ nás vytlačili diváci. Nejakým zázrakom sme došli do cieľa a boli nesmierne spokojní a vytešení. Vôbec sme počas súťaže nesledovali časy, a tak sme ani nevedeli kde sa v poradí nachádzame. No siedme miesto v triede zo 14 štartujúcich bolo pri našich problémoch výborným výsledkom. Keby sme nestratili spomínaných osem minút, bili by sme sa o druhé miesto. Treba teda uznať, že to auto má potenciál a po menších úpravách by mohlo bojovať o pekné pozície, pričom stihneme pobaviť divákov a aj seba.

Preteky sme zakončili na cieľovej rampe, kde nám už odpadol celý výfuk. Počas jazdy sa pod moje nohy dostalo aj niekoľko šrúbiek, ktoré si hádam nájdu niekde svoje miesto. A to ani nehovorím, že v prvej RS sa mi niekde v aute vytratil mobil a nebolo možné nájsť ho. Našiel sa pred prvým servisom, keď sa mi zrazu váľal pod nohami. Mierne odretý po troch rýchlostkách, no prežil a dokonca aj funguje. Pre celkové zhodnotenie môžem povedať len toľko, že to bol jeden fantastický pretek, na ktorý budem ešte dlho spomínať. Martin zvládol úlohu otestovať auto a dokonca nás doviezol aj do cieľa, čiže ho musím ozaj pochváliť. Neviem sa dočkať ďalšej jazdy, aj keď ešte vôbec netušíme kde to bude..