Takmer celú sezónu 2022 absolvovala posádka Zdenka Frývaldská – Lucia Petrová v Slovenskom rally pohári, ale poslednú, domácu Rally Košice, si vyskúšala odjazdiť už kompletnú trať Majstrovstiev Slovenska. Po jej úspešnom zdolaní prišla otázka „a čo ďalej“?
„Domáca súťaž bola pre nás zlomová, lebo sme vôbec netušili kam budeme ďalej smerovať. Medzičasom sa nám rozpadol tím, Honda potrebovala údržbu a my podporu. Práve v Košiciach sa to ale všetko začalo nanovo skladať“, rozpovedala sa Zdenka, ktorá aj pokračovala: „Obe s Luckou vieme, že už nie sme najmladšie a naša zapálenosť pre motoršport nemusí trvať večne. Preto som navrhla, aby sme spojili príjemné s užitočným a odjazdili vybrané súťaže Zóny strednej Európy. Chcela som vidieť aké je to tam vonku a porovnať situáciu na Slovensku s tou v zahraničí. Prvú métu som dosiahla, keď moja spolujazdkyňa súhlasila“. „Keď sme na konci minulého roka boli trošku deprimované, tak Zdenka prišla s návrhom na jazdenie CEZ. To oživilo moje nadšenie a moje „trepanie sa z Prahy“ zrazu nadobudlo úplne iný rozmer. Spojiť cestovanie s rally? Samozrejme, sem s tým,“ doplnila svoje pocity Lucka.
Mať plán je jedna vec, ale naplniť ho, je vec druhá. Takáto vízia potrebovala dobrý tím ľudí, nejaké to finančné zázemie a zabezpečenú starostlivosť o auto. „Veľmi sa teším, že sme sa po rokoch znovu spojili s Matejom, ktorý nám do tímu priviedol aj Peťa. Dvaja super chlapi, ktorí sa rozhodli, že v tom pôjdu s nami a budú nám auto servisovať na pretekoch i mimo nich a okrem toho sú to výborní kamaráti. Čo sa týka sponzorov, tak som do toho išla s tým, že to nejako potiahnem. Nebudem tu predsa večne a už keď pracujem 12 hodín denne, tak nech z toho aj niečo mám, minimálne tú radosť. Nikdy sa nebudeme hýbať vo výsledkoch hore a bojovať o prvé priečky ale ani to nepotrebujeme“, pokračovala jazdkyňa.
Po zhliadnutí zónového kalendára si posádka poskladala vlastný kalendár súťaží a to najmä podľa termínov a poplatkov. Začiatok sezóny vychádzal na máj, ktorý obsahoval dve súťaže. Ten sa na poslednú chvíľu rozšíril ešte o jedny preteky, takže zrazu z toho boli tri plné víkendy. „Aby sme sa zahriali a pripomenuli si, ako to na pretekoch vlastne vonia, bol odhlasovaný návrh Zdenky, aby sme absolvovali aj Rallysprint Kopná. A tak som si kúpila lístok na vlak a prvý májový víkend som sa dostavila na Moravu. Týmto ďakujem Jarke, ktorá ma nenechala na pospas živlom ich miestnej stanice a hodila ma na ubytovanie. Keď mi konečne dorazil aj zvyšok nášho tímu a odkvecol do postelí, tak mi zrazu svitlo, že sme naozaj tu, rok sa začal a skutočne ideme opäť pretekať“, zhrnula Lucka.
Kopná sa vyvíjala v celku dobre. Počasie sa každú chvíľu menilo, a tak posádka zbytočne neriskovala a užívala si náročné české trate. V predposlednej rýchlostke došlo k nečakanej udalosti, keď sa na Honde otvorila predná kapota. „Vôbec som si nevšimla, že sa nám na jednom hupe vytrhol nit z úchytu kapoty. Potom to už ďalšie nity nevydržali a vplyvom vzduchu sa tiež odtrhli, čím sa kapota v rýchlosti cez stovku otvorila a rozbila čelné sklo aj časť strechy. Mojím prianím bolo jediné, aby nezačalo pršať, lebo sme nemohli použiť stierače. Zjavne som sa slabo modlila, lebo na štarte poslednej skúšky začalo strašne liať a cez mokré a zarosené okno sme nevideli vôbec nič. Do cieľa sme sa doplazili už len silou vôle a spadli sme na posledné 15.miesto. Ale zvládli sme to,“ prezradila Zdenka.
Voľný víkend prešiel veľmi rýchlo, auto sa podarilo chlapcom opraviť a tím sa presunul na neznámu srbskú Mionica Rally. „Pozisťovala som možnosti prejazdu cez maďarsko-srbské hranice a popravde dosť som sa bála toho či nás len tak pustia mimo EÚ. Na hranici sa napokon ukázalo, že pokiaľ je prevážané auto vaším vlastníctvom, nemajú s tým žiadny problém. Takže tu mi po prvýkrát spadol kameň zo srdca. No čakalo nás ešte veľa výziev“. Jednou zo spomínaných výziev bolo napríklad čítať nápisy v azbuke a tipovať čo asi znamenajú. Tou ďalšou bolo nájsť štart prvej rýchlostnej skúšky, na ktorú sa nedalo trafiť podľa itinerára a ani podľa mapy. „Vyše hodiny sme blúdili a snažili sa nájsť štart. Cesta podľa mapy bola uzavretá a vzdialenosti v itinerári vôbec nesedeli. Tak sme to išli skúsiť od cieľa, ale na tejto strane trate pracovali robotníci. Po niekoľkých telefonátoch sme zistili, že organizátori nestihli po uzávierke nezjazdnej cesty zmeniť mapu v itinerári, takže sme ani nemali šancu sami trafiť k štartu. O vyznačení rýchlostnej skúšky štyrmi rovnými šípkami ani nemusím hovoriť. Niekoľkokrát sme sa otáčali, pretože vôbec nebolo zaznačené, žeby sme niekam mali odbočiť. Neboli označené ani stanovištia štart a cieľ a neboli k tomu ani žiadne fotografie, takže fakt sme netušili či sme na rýchlostnej skúške. V podstate sme len sledovali všetky mapy – samozrejme v azbuke a skúšali si napísať nejaký približný rozpis.
Samotná súťaž bola dosť únavná, lebo po každých dvoch RS bolo preskupenie a servis, ktorý bol dosť ďaleko a navyše bolo strašne teplo. Organizátori sa nám neustále ospravedlňovali za chyby, ktoré sa vyskytli či už v itinerári alebo v komunikácii s traťovými komisármi. Mňa popravde ale najviac zaujalo záverečné uzavreté parkovisko, v ktorom všetky posádky fyzicky stáli a niektoré dokonca chodili autom dnu a von a nikto ich nekontroloval“, popisovala jazdkyňa. „Tak sme teda zistili, že srbské pojatie organizácie je trošku iné, rozumej balkán štýl. Pre mňa bolo Srbsko o oddychu od ľudí, o spoznávaní inej kultúry, o krásnej prírode a v neposlednom rade o iných ereskách, na aké som zvyknutá. Boli rýchle a plné všeličoho – zelene, kameňov (a to nielen bežných, ale priamo z kameňolomu), túlavých psov a posádok, čo po havárii neboli schopné trošku odstrčiť svoje vozidlo na stranu, aby sa mohlo pokračovať. Srbsko bolo zprvu pre mňa trošku strašidelné, opradené negatívnymi skúsenosťami, no nakoniec to tak vlastne vôbec nebolo. Keďže si takto vo štvorici nosíme so sebou vlastný domov, tak som sa cítila skvelo,“ doplnila Zdenku aj Lucia.
Len čo sa posádka vrátila domov, začala sa baliť na Rallye Tatry, ktoré štartovali o tri dni. Auto bolo potrebné trochu skontrolovať, umyť po srbských poľných prejazdoch a mohlo sa pokračovať. „Ja osobne som sa veľmi tešila na okruh, lebo sa mi páči jeho atmosféra a poskladaná trať. No po jeho skončení som nebola úplne nadšená, lebo sa mi zdalo, že auto nemá dostatočný výkon. Áno áno, je to sériové auto a samozrejme, že to je vo vysokej rýchlosti cítiť ako nevládze, ale už od Kopnej som mala pocit, že nás niečo brzdí. Skontrolovali sme teda všetky tesnenia a tie sa zdali byť v poriadku. No od rána to už tak v poriadku nebolo. Osem sobotných skúšok som sa váľala po zemi a zachytávala olej, ktorý nám unikal a dolievala nový. Za celú súťaž nám unikli približne 3 litre. Takže som prestala sledovať nejaké súboje a výsledky a bojovala som s kontrolkou check engine, ktorá sa mi vôbec nepáčila“, zhrnula popradské problémy jazdkyňa. Posádka napokon došla do cieľa na deviatom mieste v Zóne strednej Európy a odniesla si svoje prvé dva bodíky do celoročného hodnotenia. „Nebyť toho, že sme polovicu súťaže riešili tečúci olej, bola by to pre nás bezproblémová súťaž. Olej tiekol, motor sa vyhrážal, ale nakoniec sme zvládli aj to. Všetko to beriem ako skúsenosti, takže v podstate nič nehodnotím negatívne,“ dodala Lucia, ktorá zhodnotila aj celé májové pôsobenie posádky. „Považujem za moje šťastie, že mám okolo seba týchto ľudí. Rozumej Zdenku s jej neskutočnými organizačnými (a nielen tými) schopnosťami. Peťa, ktorý je bravúrny mechanik pomlčka kuchár pomlčka môj ukľudňovač. A v neposlednej rade Mateja, ktorý ma svojimi rečami udržuje v strehu. Som zvedavá na zvyšok sezóny. Žiadny z mesiacov už nebude tak nabitý ako máj, čo je pre samosponzoring prínosné. Dúfam ale, že sa nám podarí absolvovať všetko, čo sme si predsavzali, a že sa nám to podarí absolvovať so cťou. Tvoríme jedinú ženskú posádku a tvoríme ju výborne.“
Najbližšou súťažou, kde sa naša aktuálne jediná slovenská dámska posádka predstaví, bude slovinská Rally Železniki, ktorá sa koná už najbližšiu nedeľu 2.7.
Rally-Sports SK Team
